Blížia sa Vianoce a sviatky, teda čas, keď máme možnosť spomaliť, byť spolu a stráviť viac času s rodinou. Zároveň je to aj obdobie, na ktoré sa mnohí pozeráme s väčšou či menšou nervozitou. Nie preto, že by sme nemali radi svojich blízkych, ale preto, že vieme, ako ľahko sa môže príjemné stretnutie zvrhnúť na hádku. Stačí jedna poznámka o politike, viere, LGBTI, geopolitike, vakcínach alebo o tom, či je Zem naozaj guľatá a atmo za vianočným stolom sa hneď pokazí.
Ako lektor kritického myslenia sa dlhodobo venujem aj komunikácii, náročným konverzáciám. Za tie roky som veľmi dôležitú a užitočnú vec: Konflikty nemáme kvôli rozdielnym názorom. Vznikajú preto, že máme pocit, že musíme za každú cenu k téme niečo povedať. Že ak zostaneme ticho, zrádzame svoje presvedčenie. Alebo že sme zodpovední za to, aby sme druhých „napravili“.
Pre mňa osobne bolo veľmi oslobodzujúce uvedomiť si, že nie som povinný niekomu automaticky odovzdávať svoje rozumy. A ako isto viete z vlastnej skúsenosti, zmeniť niekomu názor je v skutočnosti nesmierne ťažké, zvlášť pri štedrovečernom stole, niekde na pol ceste medzi zemiakovým šalátom a rybou. Keď som začal brať vážne myšlienku, že nemusím urobiť nič, keď niekto hovorí veci, s ktorými nesúhlasím, veľa napätia zo mňa jednoducho opadlo.
Do hádok totiž často vstupujeme s pocitom, že môj argument je nevyhnutný. Že ak ho nepoviem, niečo sa stane. Nestane. Svet sa nezrúti. Politická situácia sa nevyrieši ani nezhorší tým, že sa s niekým pohádam pri rodinnom stole. A zároveň to neznamená, že som sa spreneveril svojim hodnotám.
Pred sviatkami si preto rád, ako mentálne cvičenie, pripomínam jednu jednoduchú vec: „moja priorita je mať s blízkymi ľuďmi super čas, ktorý si užijeme na oboch stranách“. Vedome si pritom pripomeniem, že za rodinou nejdem vyhrať nejakú debatu, niekoho presvedčiť, ale byť spolu. Niekedy si dokonca vopred mentálne prebehnem, o čom sa s konkrétnym človekom môžeme rozprávať tak, aby nám to bolo obom príjemné. Nie ako manipuláciu, skôr ako malé cvičenie empatie. Poznám ho ešte? Viem, čo ho baví? Viem, čím žil posledný rok?
Mám napríklad s otcom dlhodobo zvláštnu situáciu. Pred Vianocami mi dá peniaze a povie: „Kúp si, čo chceš.“ A mňa to kedysi trápilo, nie kvôli peniazom, ale kvôli otázke, či vie, kto vlastne som. Aj preto som si uvedomil, že nejde len o to vyhýbať sa konfliktným témam, ale aktívne hľadať tie spoločné. Pokojne sa môžeme spýtať: „Čo ťa teraz baví? Čo ťa posledný rok najviac tešilo? Čo ťa trápi?“
A čo keď to aj tak niekto stočí na politiku? Aj to sa stáva. Vtedy sa dá urobiť niečo, čo je v komunikácii často oveľa účinnejšie než argumentovanie. Stačí počúvať. Vypočuť si príbuznú osobu bez potreby riešiť, opravovať alebo oponovať. Skúsiť pochopiť, prečo ho to hnevá, čoho sa bojí, čo ho frustruje. Zrazu sa nerozprávame o postojoch, ale o emóciách. A to je úplne iná liga.
Zároveň máme všetci jedno dôležité právo, na ktoré často zabúdame. Môžeme slušne povedať, že sa o nejakej téme teraz nechceme rozprávať. Nie agresívne a povýšene, ale tak ľudsky. „Poďme si to nechať na inokedy, cez sviatky si chcem oddýchnuť.“ Moja skúsenosť je, že aj veľmi urputní debatéri to dokážu pochopiť. A často sú za to spätne vďační. Lebo o pár dní zistia, že bolo vlastne oveľa príjemnejšie baviť sa o futbale, šachu, rybárčení alebo filmoch než si kaziť večer sporom, ktorý aj tak nikam nevedie.
Veľkú službu vie urobiť aj humor. Najmä sebairónia. Pochádzam z neziskového prostredia a na sviatky chodím na Považie. Ľudia tam vnímajú mnoho vecí inak, ako v Bratislave, logicky. Takže keď na mňa zase vytiahne Soroša, pokojne poviem, že za peniaze od Sorosa šírim kritické myslenie. Ak to dotyčná osoba myslela vážne, humor často celú tému elegantne uzavrie. A ak nie, aspoň sa spolu zasmejeme.
LGBTI je tiež obľúbenou témou zapáračov. Občas si zo seba urobím srandu v štýle: „My liberáli si to ešte musíme prerátať, kým zrátame všetkých 72 pohlaví, ujde nám autobus.“ Zrazu napätie opadne a druhá strana vidí, že nie som bojovník a je v tom normálna človečina.
Keď prídem u nás v rodnej dedine do krčmy, často počujem: „Aha, náš progresívny kamarát z Bratislavy.“ Niekto by to mohol brať ako pozvánku do konfliktu. Ja zvyknem odpovedať: „Jasné, prišiel som vám natlačiť tých 72 pohlaví.“ A moja skúsenosť je, že o päť minút sa rozprávame úplne normálne o živote, o robote, o tom, ako sa máme.
To je vlastne aj podstata práce, ktorú robíme v Akadémii kritického myslenia. Učíme ľudí, ako zvládať náročné rozhovory tak, aby neničili vzťahy. Ak by bol niekto extrémne „hardcore“ nastavený na sebarozvoj, tak sedieť v krčme na Považí je výborné cvičenie. Ľudí tam trápia úplne iné veci než ľudí v Bratislave. A práve schopnosť to prijať, odľahčiť, prepnúť tému alebo sa zasmiať zo seba spraví sviatky znesiteľnejšími a často aj krajšími.
Ak si z tohto textu máte nakoniec odniesť jednu radu, tak túto: neberte na seba zodpovednosť byť partnerom do konfliktu. Nemusíte. Sviatky nie sú skúškou ideologickej čistoty. Sú príležitosťou byť spolu. A to je viac než mať pravdu.
